Môj nový životný štýl

Mám pocit, že dnešná spoločnosť je zameraná na nikdy sa nekončiaci výsledok. Hlavne, aby sme toho za deň stihli dosť. Množstvo vnemov, myšlienok, nepozornosti… “ešte musím to a tamto, síce ma to nebaví, ale taká je realita, s ňou nič nenarobím”. Kolotoč činností, prác, myslenia, civenia na televíziu či zbesilá fyzická aktivita v domnení, že ide o odpočinok -– a ráno nanovo. Až donekonečna? Nie. Do tej doby, kým padneme od únavy. Kam sa podela radosť zo života? Čo sme tu naozaj za trest?

Niektorí ľudia sa však ponáhľajú zámerne. Vtedy pôsobia veľmi zamestnaným dojmom. Ich rýchly krok dáva jasný signál “nemám čas, mám množstvo neodkladnej práce”. Otázkou zostáva, či im to niekto verí. Či si to veria oni sami. A nie je táto hra potom stratou času? Iní nedokážu povedať NIE, na požiadavky vždy kývnu, a potom sa z nutnosti ponáhľajú. Stali sa obeťami seba samých. Obeťami svojej slabosti.

Každý žijeme svoju vlastnú realitu. A každý sa s ňou musí popasovať sám. Čo mi vzalo moje vedomé rozhodnutie skoncovať s naháňaním sa? Mnohé! Dnes som ochudobnená množstvo kedysi pre mňa bežných situácií:

1. Byť o krok vpred

   Zhon ma nútil byť neustále o krok vpred. Nepoznala som, čo je to byť v prítomnosti, pretože som stále premýšľala nad budúcnosťou. Prítomnosť bola zahalená v hmle a s ňou aj moje zážitky. Spomínam si len na krátke momenty, keď bola emócia taká intenzívna, že dokázala udržať moju pozornosť tu a teraz.

2. Šrotujúca hlava

   Jedna myšlienka divoko strieda druhú. Plánovanie, predstavy, očakávania, domnienky… Scenáre rozhovorov, ktoré sa nikdy neudiali. Moje myšlienky ma ovládali. Ovládali moju náladu, emócie, môj vonkajší prejav, môj vnútorný svet.
   
   

3. Dôležitosť času

   Všetky hodiny museli ukazovať presný čas. Alebo ešte lepšie, keď boli nastavené o dve-tri minúty napred. Sledovanie hodín mi dodávalo pocit istoty. Akonáhle som začínala byť nervózna pri pohľade na nezadržateľne sa posúvajúce ručičky, bol to pre mňa jasný signál na ukončenie činnosti, nech bola akokoľvek zábavná. Už som predsa mala byť inde! Hodiny, minúty, sekundy… Čas plynul zbesilou rýchlosťou, život utekal pomedzi prsty.
   
   

4. Dochvíľnosť

   Dôležitosť času ide ruka v ruke s dochvíľnosťou. “Idem neskoro! Šliapnem na plyn.” S jazykom na veste, vystresovaná, tesne pred kolapsom (lebo na prechode som takmer zrazila dedka s malým jazvečíkom), ale na minútu presná!
   
   

5. Stres

   Zhon = stres. Ten ma udržiaval v permanentnom napätí. Stuhnutú v pozícii POZOR a pripravenú na akciu, kedykoľvek niekto zapíska. V skutočnosti som tou pískajúcou bola vždy ja sama. Splnené termíny. Nedokončené úlohy. Dni napchaté činnosťami, ktoré si nezaslúžia odklad. A ideme. Bez štipky vďaky. Bez logiky, bez hlbšieho zmyslu, bez naplnenia.
   
   

6. Únava

   Večer som od vyčerpania padala do postele. Hurá, spánok. Ten však neprichádzal. Bolesť hlavy, hučanie v ušiach, nepríjemné vibrácie tela. Výsledkom bolo moje rozladenie, že sa mi nedarí zaspať.

7. Obviňovanie

   Za všetky príkoria, za všetko, čo sa mi nedarilo, čo som nestihla, mohli ONI. Vodiči na cestách, chodci na prechodoch, davy v obchodoch, spolupracovníci, členovia rodiny, starosta obce, poslanci, médiá, nadnárodné korporácie, armáda US… Och, aká strašná realita!
   
   

8. Výčitky

   Veľké množstvo výčitiek. Nebola som dosť dobrá, dosť výkonná, dosť perfektná v porovnaní s ostatnými zamestnanými matkami. Ako je možné, že tá ženská v reklame sa tak spokojne usmieva?! Moje telo prosí o kľud a ona je rovnako výkonná vo všetkých fázach svojho cyklu! Kde robím chybu?

Dospela som do bodu, kedy sa jedna životná etapa musela skončiť, aby sa mohla začať ďalšia, nová. V tomto momente som vlastne nepoznala ani seba samu. Bol to akýsi bod NULA. Zostala mi iba viera, že so svojím znovuzrodeným Ja prežijem skvelé dobrodružstvo. Na počiatku bola malá akcia. Čo som získala svojím vedomým rozhodnutím skoncovať s náhlením?

1. Upokojenie a uvoľnenie

Keď sa začnem ponáhľať, zastavím sa. Už len samotné uvedomenie si, že sa ponáhľam, prináša pocit úľavy. Stopnem svoje telo, svoje myšlienky, uvoľním svaly, zhlboka sa nadýchnem a vydýchnem. V uvoľnenom tele ľahko prúdi energia. Potom len sledujem, ako sa všetko okolo mňa spomalí. A v tomto náhlom spomalení sa zrazu rozjasní. Položím si otázku: “Ide to inak?” Odpoveď je vždy kladná.

2. Viac mi záleží na sebe samej

Áno. Viac sa zaujímam o seba samu. O to, čo je mi príjemné, v čom je mi fajn.

Stres je pre mňa nepohodlný. Pre niektorých môže byť motivujúci a povzbudzujúci k vyššiemu výkonu. Pre mňa ale nie. Vo vypätých situáciách sa necítim dobre, robím chyby. Pri uprednostňovaní druhého na úkor seba moja duša plače. S prehlbovaním sebalásky automaticky odstraňujem všetky situácie, v ktorých je mi zle. Nie som obeťou. Vždy si môžem vybrať, ako sa na danú vec pozriem. Vždy môžem emóciu predýchať a zmeniť ju.

3. Viac času

Je to paradox. Niekto povedal: “Keď máš pocit, že máš málo času, viac medituj.” Čože? Mám nič nerobiť, aby som toho viac stihla? Nezmysel! Ale keď som to potom vyskúšala, meditácia mi otvorila oči. Zo začiatku to veľmi hladko nešlo. Množstvo myšlienok odvádzalo moju pozornosť do času, kým som si uvedomila, že som to ja, kto riadi svoje myšlienky. Dnes už ľahko vzlietnem do nekonečného Vesmíru, dám si precítiť, čo práve potrebujem, a opäť sa vraciam späť. Uvoľnenejšia, pokojnejšia, rozhodnejšia.

“Nemám čas” – akási spoločensky akceptovaná výhovorka. Na čo nemáme čas? Na činnosti, ktoré nám prinášajú radosť? Na svoju rodinu? Na svojich priateľov? Na seba samých?

4. Vnímanie svojho tela

So spomalením prišlo stíšenie a so stíšením zbystrenie zmyslov. Telo je dokonalý barometer. Vie reagovať na každý vnem, dáva jasné signály, hovorí svojou rečou. Ak ju rozlúštime, stane sa nepostrádateľnou súčasťou našich životov. Potom sa už nikdy nestane, že svoje telo budeme kritizovať, zohavovať si ho alebo dokonca nenávidieť. Veď je naše. Bez neho by sme sa v tomto fyzickom svete nemohli prejaviť. Je jedinečné a múdre. Zaslúži si našu lásku a úctu. Už to chápem a veľmi si prajem, aby pochopili aj ostatní. Možno je to tým, ako si čím ďalej, tým silnejšie uvedomujem svoju skutočnú hodnotu a túžim, aby aj ostatní videli tú hodnotu sami v sebe… Zrazu mi to príde akési samozrejmé - mať rád samého seba. Sebalásku vnímam vo všetkom. Odráža sa v každej oblasti a v každom geste, slove aj myšlienke.

5. Zodpovednosť

Prestať sa ponáhľať pre mňa znamenalo prevziať zodpovednosť za každé svoje rozhodnutie. Aj za to, ktoré neurobím. Skĺbiť požiadavky druhých aj tie svoje nebolo jednoduché. Uvedomila som si, že som to iba ja, kto si vyberá, ako bude tráviť čas. Sú to iba moje vlastné voľby, čím sa budem zaoberať alebo čomu sa venovať. Môžem kedykoľvek povedať ÁNO alebo NIE požiadavkam ostatných, svojim emóciám a náladám. Mám slobodnú vôľu, rovnako ako všetci. Potom sa skončilo obviňovanie, vyčítanie a hnevanie sa, pretože to finálne rozhodnutie stálo vždy iba na mne. Prišlo prijatie aj zmierenie. V ich závese tu občas bola aj obrovská túžba meniť kolektívny pohľad na nefunkčné programy. Túžba meniť niektoré informácie zostávajúce po generácie v našich DNA. A túžba robiť veci inak.

6. Zjednodušenie

Zvykla som si, že akonáhle sa čokoľvek zadrháva, nejde hladko, komplikuje sa akoby úplne samo a núti ma konať danú činnosť v strese alebo vymýšľať kľučky, nie je to pre mňa pravá cesta. Keď si neviem rady, púšťam problém s dôverou, že Vesmír je bystrejší. Funguje to na sto percent! Asi dosť robí aj moje presvedčenie, že život má byť jednoduchý, tak načo si ho komplikovať svojimi očakávaniami a špekuláciami? Občas skrátka na niečo nie je vhodná doba a príde až vtedy, keď sme pripravení. Čo my vieme.

7. Dobrodružstvo

Objavila som úžasný fakt. Život je totiž nádherné dobrodružstvo. Ak si dovolím nechať sa strhnúť svojím prúdom – ten môj je väčšinou jemne plynúci a sem-tam aj hravo dravý – ukotvená vo svojom strede, s očami dokorán a pripravená prijímať všetku hojnosť, ktorá sa mi ponúka. Ak si bez výčitiek dovolím byť celistvá vo svojej prirodzenosti a ak to dovolím aj druhým.

Otvára sa predo mnou nekonečne veľa možností, ako prežiť krásny a vedomý život. Razantné zastavenie bolo nasledované malým, opatrným krôčikom do neznáma. Začalo sa to prvým vedomým rozhodnutím urobiť niečo inak. Pochybnosti a nevieru v seba samu postupne vystriedalo nadšenie. Prestať sa ponáhľať, naháňať a lopotiť je môj nový životný štýl. Nemusíme žiť rovnako ako naši rodičia. Keď niečo nefunguje, zmeňme taktiku.

Petra Kaplánková